PRIPRAVUJEM PRE VÁS ČLÁNOK O SVOJEJ STUŽKOVEJ :)) len čakám na fotky :D :)

Únor 2014

21.2. // Diary (čaj, Beatles a John Green)

21. února 2014 v 12:00 | Sasha |  diary
Celý týždeň svojej neaktivity som premýšľala, ako začnem ďalší článok - a teraz mi nič z toho nepripadá vhodné.
Sedím tu, zamotaná do modrej huňatej pohodlnej-ale-veľmi-nevkusnej deky, so šálkou čaju a som pripravená začať.
Hey.
Môj pôvodný plán bol taký, že v stredu sem hodím foto-článok, koniec koncov bolo o čom, bola som robiť kamarátke modelku (čočka nepraskla) a tak isto by som pozháňala pár normálnych fotiek... lenže už keď ráno som vstala vedela som že to bude inak. Zobudila som sa s výrazom aký máva Grumpy cat, a nevedela som či je to vankúšom alebo náladou, keď som ale zapla FB a neusmiala sa nad tým, nad čím obvykle, vedela som že nálada je tatam. V autobuse som skoro hodila protisediacej pani do hlavy tehlu, lebo jej úsmev ma rozčuľoval, nejak som sa nemohla naladiť na jej vlnu a dopriať jej. V škole sa k mojej nálade pridali závraty, točenie hlavy a bolesť a ja som len skučala na gauči. Pred piatou hodinou som takmer zaspala na lavici, a keď mi už život Štúra začal liezť na nervy (stále neviem či bol monsieur Štúr gay) a bolo mi príliš zle, ušla som na WC, kde ma o 15 minút (približne tak dlho trvá, kým niekomu začnete v škole chýbať, milé), našla spolužiačka plakať, sediacu na zemi. Bolo mi tak zle, až na vracanie, že som sa bála vrátiť do triedy. Dejepisárka sa ma zľakla keď som sa napokon vrátila, čo jej vôbec nemám za zlé, vyzerala som ako keby ma prešiel tank. Slovenčinárka na schodoch sa ma zľakla tiež, a potom prekvapivo prejavila city (ja som si o nej doteraz myslela, že síce personifikuje asfalt, ale nedokáže cítiť, hups) a triedna ma poslala domov, kde som okamžite zaspala a zobudila sa až večer, aby som následne do druhej v noci nedokázala zaspať a bolo mi nahovno. Najlepšie na tom celom je, že ľudia okolo mňa prichádzajú s diagnozami - keď som chorá, každý je zrazu doktor. A sestrička od doktorky mi povie, že si vymýšľam. Viva la slovenské zdravotníctvo.
A tak som od včera doma. Niekto by povedal že sa mám skvelo, ale ja nesúhlasím, v prvom rade vymeškávam školu a cítim sa vystrčená z kolektívu a potom - čo mám robiť?
Čítam teda. Od stredy som dočítala tretiu knižku, a momentálne premýšľam, akú začať ďalšiu. Konečne sa mi ale podarilo dočítať knihy z Vianoc, keďže mamka ma vybavila "greenovkami" v angličtine, a ja som sa na anglické čítanie necítila. Včera a dnes ale za obeť padli posledné dve neprečítané: Abundance of Katherines a Paper Towns, ktorú som si nechala nakoniec- paradoxne ,mám pocit že PT ma bavila ešte viac ako TFIOS.
Oco ma vybavil filmami, a tak som včera scrollovala archív a nahrávky, aby som zakopla o starší dokument o Beatles a ďalší o Johnovi. Ani neviem ako pristihla som sa, že som vydržala dvojhodinový film ako nič (obvykle začnem byť po polhodine nervozna a hladná, akokoľvek dobrý film je) a že zapínam ďalší. Ako som zistila počas pozerania, väčšinu filmu som videla vo forme gifov na tumblr už predtým, ale to mi zážitok nepokazilo. Jediné čo zážitok trochu kazilo bol dabing, ale prežila som aj to - aj keď musíme všetci uznať, že prekladať anglický humor by mal byť jeden zo smrtelných hriechov.
A tak sa blížim ku koncu, len ja a môj čaj, nerozlučná dvojka. A pyžamo. Asi vytiahnem notebook a zahrám si Sims. Alebo zavriem oči a pospím si. Nechám sa unášať osudom chorého jedinca ktorého miesto je v posteli.
Majte sa. Ja sa vrátim. A so mnou, príde článok.
PS: ĎAKUJEM za 10 000 návštev a krásnych 1767 (cca) komentárov. (Za ten čas som vám ja napísala 36 článkov.)

14.2.//Diary (alebo "všade samé srdiečka").

14. února 2014 v 18:05 | Sasha |  diary
(ODMIETAM sem vložiť zaľúbenú pesničku.)

Prof.: Ako môžete tvrdiť že Marína nie je nádherná báseň?! Dostal už niekto z vás zaľúbený list?
S: Ja! Ježiš to bolo hrozné!
Prof.: Alexandra, vy vôbec nie ste romantická osoba!

No tak nie som, sorry. Pre mňa je dnes obyčajný piatok. Piatok ktorý znamená že môžem na dva dni povedať ústavu zbohom, dlho spať a nič nerobiť. Sviatok zaľúbených ide pomimo mňa .Aby som to uviedla na pravú mieru, dokážem byť romantická! Môj obľúbený film (ak nerátam Pokánie) je Love Actually, dokážem plakať pri filmoch a knižkách keď tí dvaja konečne nájdu vytúžené šťastie a podobne - ale ... dokelu, ja nežijem v knihe, ja nechcem aby za mnou môj milovaý pribehol na letisko na poslednú chvíľku a povedal mi aká som úžasná, nechcem ani zažiť trojdňovú lovestory počas ktorej umrie šesť ľudí - chcem pokoj a v budúcnosti domček na anglickom vidieku, dve deti a labradora. Bože, žiadam tak veľa?
Nie že by som týmto článkom chcela povedať, že keď sa dvaja ľúbia je to zlé (naša slovenčinárka bozkávajúce sa páry nazýva DUB a LIANA - lebo neviete kde končí strom a začína rastlina, kto by na ňu povedal, že je tak vtipná a poetická, mala by písať, bolo by to lepšie ako Marína). Len som toho názoru, že by si to mali povedať v pondelky, stredy, utorky, štvrtky, nedele, bez ohľadu na dátum.
Ešte aj naša škola sa dnes vysrdiečkovala, na chodbe nám rozdávali cukríky, na obed sme dostali srdiečkové lízanky (a nezvyčajne prívetivo vyzerajúci aj chutný obed). A ja som od spolužiaka dostala Milku.
Guys, prečo sa na mňa lepia chlap(c)i, o ktorých nemám záujem? Prečo? Už dávno mi povedal že sa mu páčim, čo človeka poteší ale predsa - prečo? Cez matiku mi len povedal že si mám posunúť tašku bližšie k nemu, a on mi ju prisunul späť s Milkou a lístočkom že "pekná holka by mala niečo dostať". Ja nechcem znieť ako nevďačná mrcha (aj keď ňou podľa väčšiny asi som) ktorá len páli čísla autobusárov a ktorá si neváži niečo takéto - vážim si to a veľmi, naozaj veľmi. Sakramentsky ma potešil (koho neteší jedlo zadarmo, že áno? prepáčte, nevhodný pokus o vtip).Lenže nedokážem takéto prejavy opätovať.
Spolusediaca sa mi vysmiala, že už sa nemôžem sťažovať že som škaredá a celú matiku, miesto riešenia funkcií počítala koľko mám nápadníkov a prečo ja nemám záujem.
Keď sme už pri slove chcieť, neznášam ho. Som žena, nie vec.
V každom prípade za posledný mesiac (ak dobre počítam a vieme že matika nie je ani moja silná stránka) jej vyšli traja. A ja sa len pýtam - som nevďačná, mrcha, alebo niečo podobné, keď napriek všetkému myslím len na toho štvrtého (napriek tomu, že som sa s ním stretla až raz)?
No a teraz už chápete, prečo nemám rada Valentín.

Na záver vám z lásky že ste došli až na záver, venujem fotku. A keďže som to ja, nie sú to žiadne srdiečka. Takto drahí moji, vyzerá hrot pera.

Prepáčte, ak vás moja spoveď zdeptala.




Yellow Submarine shirt

8. února 2014 v 13:47 | Sasha |  creativity
(ta keď už máme nadpis, tričko - ta nedáme aj song?!)

Hey there :) Dnes sa z technických príčin nehlásim s fotkami, plánovala som ísť fotiť ale na Košice včera ľahla hmla a dnes nás prekvapila zatiahnutá obloha a dáždik. Tak isto som zvažovala že vám napíšem nejaký ten denníček (ale nedokážem historku, ktorú som písala aj na FB, o tom, že mi šofér autobusu dal svoje číslo, sformulovať normálne) a jediné čo ma v tejto chvíli baví písať je poviedka. Včera som totiž dve hodiny v nemenovanom bare pozorovala dvojicu ľudí, ktorá ma natoľko inšpirovala že proste musím písať. O nich.
Tak som sa rozhodla že dnes bude môj článok skutočne kratší a že vám ukážem další svoj "kreatívny" nápad, reku, do tejto rubriky som písala tak dávno, že si to pamätajú už len staré mamy - tak, že je načase.



S dievčatami v parku // FOTOGRAFIE

3. února 2014 v 20:28 | Sasha |  photography
(nemusíte si to pustiť, ale ja mám túto pesničku rada, najmä v Cynthiinom podaní ^^)


Hello! Hlásim sa so spomínaným článkom (neviem či som ho spomínala, ale tvárme sa že áno). V tejto chvíli ležím ako správna blogerka pod dečkou, s čajíkom a blogujem, hoci by som sa ako správna študentka mala učiť (ani vám nespomínam že ma zajtra čaká olympiáda zo španielčiny, moja slovná zásoba je obmedzená na to že dokážem povedať meno a adresu a tým druhým si niesom istá). Ale poďme po poriadku...

S kamarátkami sme sa dohodli že sa pôjde fotiť - a to sme netušili že dnes bude tak nádherne, svetlo aj počasie prialo. A podľa dohody že aj ja sa postavím pred objektív, som zabila včerajší večer pred zrkadlom, úprimne - nepomohlo. Čo sa fotiek týka, nemôžem povedať že by som bola spokojná alebo nespokojná, samozrejme chyby by som našla ale na to, po akom dlhom čase som držala foťák v ruke to šlo. Na podnet kamošky sme skončili v parku pri stanici, odkedy ho zrenovovali je to tam príjemné. Ale hlavne, bola to zábava, a o to nám predsa šlo (podotýkam že moja najlepšia kamarátka, ktorú sme fotili, mi musela po vzore španielskeho kráľa prisahať na ústavu že bude dobrou a poslušnou modelkou - myslím že on prisahal síce v inej veci ale... ). Na záver fotenia sme zašli na kávu a do antikvariátu (ak sa podarí v piatok bude môj milovaný Dorian doma).

Tak teda, poďme pomaly na fotky. Nečaká vás toho veľa, ale som zástancom že kvalita by mala prevážiť nad kvantitou (ha-ha).Aby som nezabudla, dodávam že tieto zbrusu nové kúsky obsahujú aj zbrusu nový podpis, písaný mojou vlastnou krvou rukou.